Waffen-SS
Waffen SS. Čo si pod týmto názvom predstavíme? To je vaša vec. Horšie je, že ani názory odborníkov nie sú príliš jednotné. Waffen SS bola časť SS, ktorá sa prakticky hrabala do práce wehrmachtu, ale k svojim úlohám pristupovala o poznanie ináč. SS bola známa ako štátna polícia, ako dozorcovia a ochotní vykonávatelia v koncentračných táboroch, či ako jednotky postupujúce pri ofenzívach za armádou, ktoré sa starali o vyhladzovanie najmä pri operácii Barbarossa (prepadnutie ZSSR). Waffen SS ale operovala neštandartne priamo na fronte spolu s wehrmachtom. Ako k tomu došlo?
Najprv je nutné uvedomiť si, kto bol pre tieto jednotky vodcom. Vodcom SS bol Heinrich Himmler. Ale všeobecným vodcom bol Hitler. Vždy a všade. No a čo mimo iného vzniklo, keď títo dvaja dali hlavy dokopy? Waffen SS. Himmler zásadne odmietal, že by jeho "nordická elita" mala bojovať po boku wehrmachtu len ako nejaká tá pomocná divízia. Chcel politických a ideových vojakov, ktorí by nebojovali proti presne stanovenému nepriateľovi, ale všeobecne proti boľševizmu, židovstvu a vôbec všetkému negermánskemu "podľudstvu". A to nielen na vojenských, ale na všetkých možných frontoch. Ako úradníci, dozorcovia v táboroch, všade, kde sa to len dalo. Hitlerova vízia bola odlišná. Zbrane SS mali predstavovať bojujúcu elitu a tiež akýchsi požiarnikov, ktorí všetko rýchlo uhasia prípadne aj vlastnou krvou, kde to wehrmacht nezvládne. A tak boli Zbrane SS politickými vojakmi hasiacimi frontové požiare v plnom nasadení, ktorí ničili každý symbol, ktorý nepatril im a k ich zmýšľaniu a každého, kto bol dokázateľne, prípadne pravdepodobne niečo iné ako Germán. Počas blitzkriegu proti Francúzsku si napríklad popri postupe našli čas zničiť každý kresťanský kríž, ktorý cestou zbadali. A nebolo ich málo.
Prsteň SS
Ako k tomu došlo? Veď predsa aj wehrmacht považoval svojich nepriateľov za protivníkov iba vojenských a ani žiadne Himmlerovo nariadenie nemohlo jednoducho prikázať Zbraniam SS konať proti kresťanstvu z vlastnej iniciatívy, Toto presvedčenie vychádzalo už z povahy a prostredia, v ktorom adepti Waffen SS vyrastali a pracovali. Boli to jednak s presvedčením vychovaní dorastenci Hitlerjugendu. Pri týchto nebolo nad čím rozmýšľať. Boli to sčasti aj dozorcovia z koncentračných táborov. Smrť vo všetkých jej formách bola pre nich samozrejmosťou. Takže fajn. Ale ako to, že jeden občan sa prihlási do wehrmachtu a druhý do Waffen SS, a o pár rokov, možno mesiacov je rozdiel v ich správaní sa na fronte viac než zrejmý?
Je tu viac faktorov. Tak napríklad do Waffen SS sa hlásili prevažne mladí ľudia, často s ešte nie pevným svetonázorom a rozlišovaním dobra a zla. Samozrejme, vtedy aj oficiálne dnešné "zlo" predstavovalo ideálny spôsob života a boja a zase naopak. Keď je niečo povolené a preferované najvyššou vrchnosťou, tak prečo nie?
Ďalším faktorom bola uniformovanosť zložiek. Dnes sa napríklad uniforma na školách používa na zmazávanie sociálnych rozdielov. Vtedy predstavovala čiastočnú stratu identity a tým aj zodpovednosti. Keď to robia všetci a nikto si nebude dlho pamätať, že toto som spravil práve ja, prečo by som to nespravil?
Významnú úlohu hrali aj pocit moci nad životom a smrťou a budovanie "kariéry". Vtedy sa hovorilo o tisícročnej ríši, ktorá bude v dohľadnej dobe vládnuť svetu a byť v tejto ríši medzi mocnými bola možnosť, akej len tak hocikto neodolá. Vo Waffen SS sa navyše pri troche dobrej vôle dala urobiť blesková kariéra. Kto chcel, nepotreboval rozkazy. Vedel, čo a ako a keď spravil ešte aj niečo naviac, povýšenia sa len tak sypali.
Napokon je tu aj predstava elity a elitnosti každého jedného člena Waffen SS. Himmler svoju SS opisoval ako najsilnejší nástroj vodcovej moci. Ako elitu vybranú na základe krvi a jej vznešeného poslania do budúcnosti. Boli zároveň uvádzaní ako "bojovní roľníci", ktorí si ale musia najprv vydobyť svoju pôdu na východe (ZSSR), ktorá im právom patrí. SS bola naozaj vyberaná ako elita národa - podľa tvrdých kritérií. Podmienkou boli napríklad výška minimálne 175 cm či atletický vzhľad, ale aj absolútna presvedčenosť v duchu národného socializmu. Keď sa k tomu pridá kultovosť, s akou to bolo celé brané, dostaneme ilúziu skutočnej elitnosti s vznešenými ideálmi. Toto spôsobilo, že do SS sa začalo hlásiť viac ľudí, ako bolo vôbec možné prijať.
Fyzickej povahe Waffen SS odpovedal aj jej výcvik. Zatiaľ čo sa dôstojníci wehrmachtu učili zložité taktické manévre, jednotky SS usilovne behali, cvičili a celkove si zakladali na tom, že nepriateľa porazia práve svojou silou.
"Čierny zbor" SS sa postupne rozrastal. Nadobudol rozmery, pri ktorých sa stal neprehliadnuteľným. A keď nakoniec dostal aj nové zbrane, hlavne ťažšieho kalibru, potrebné pre plnohodnotné vedenie vojny nielen za wehrmachtom, ale aj popri ňom, začali sa proti tomu stavať dôstojníci wehrmachtu. Reichswehru bolo totiž sľubované, že zostane jedinou ozbrojenou organizáciou ríše. Himmler s Hitlerom ale v tomto smere svoju novú armádku obhajovali. SS fungovala pod daným názvom od začiatku, t.j. od roku 1923, keď sa Hitler po prvýkrát pokúsil o puč. Nechcel však nezhody medzi wehrmachtom a SS. Waffen SS nemala byť konkurenciou wehrmachtu, ako to videli generáli, ale jasnou alternatívou. Kde neprejde wehrmacht, tam sa sfanatizované jednotky Waffen SS prebijú za každú cenu. Zbrane SS boli tiež nástrojom pre "špinavú prácu", ako priame uskutočňovanie "Konečného riešenia židovskej otázky", ktorú by wehrmacht, v ktorom bojovali mnohí veteráni z prvej svetovej, ktorí už mali nejaké tie hranice, pokiaľ pôjdu za Ríšu a kam ich už nepustí svedomie, asi nespravil.
Začala sa vojna a SS si na bojisku postupne našla svoje miesto. Bojovali tvrdo, straty boli veľké, no keď sa niečo malo dobyť, tak sa to aj dobylo. Wehrmachtu sa tento spôsob vedenia vojny spočiatku nepáčil, ale postupne zistili, že Waffen SS vie pomôcť a boli radi, ak im nejaká tá divízia kryla chrbát. Straty však boli naozaj veľké a bolo ich treba nahradiť. A tak sa jednotky Waffen SS pekne premiešavali, kombinovali, až napokon strácali osobitosť tej, ktorej divízie.
Napriek tomu, že sa do SS stále hlásili a verbovali nové posily a Himmler sa navyše snažil vytvoriť nové divízie SS s nenemeckým pôvodom (spriatelené Švédsko, Nórsko, Fínsko, ale aj Francúzsko) a napriek tomu, že Waffen SS bitky bez výnimky vyhrávala, rady sa prerieďovali. Až napokon prišiel rok 1943, nemecký útok na Stalingrad a mýtus o neporaziteľnosti sa zlomil. Hrdá nemecká 6. armáda, ktorá vpochodovala do Paríža, sa ocitla v sovietskom obkľúčení. Z lovca sa stala korisť. Hitler povýšil veliteľa tamojších nemeckých vojsk na poľného maršala s očakávaním dôstojnej odozvy. Nemecký poľný maršal sa totiž ešte nikdy nevzdal nepriateľovi. Aj tento údaj sa zmenil. Nepomohla ani SS a Nemecko síce ešte bolo na sovietskom území a stále bolo útočníkom ktorý vojnu neprehral, ale nie len generáli, ale aj celá armáda začínala byť presvedčená, že teraz je už víťazstvo príliš ďaleko.
Zbrane SS bojovali ďalej. Po Stalingrade chcel Hitler od svojej gardy víťazstvo. Malo ísť o opätovné dobytie Charkova. Waffen SS na to išla svojou obľúbenou taktikou. Radosť z boja pohŕdajúca smrťou. - tak znelo heslo. Waffen SS bojovala a umierala pri útoku na Charkov. Nakoniec sa jej ho aj podarilo dobyť, no iba na pár hodín. Sovietsky protiútok bol mohutný a nezastaviteľný. Prehra vo vojne bola takmer istá. No SS bola naučená bojovať až do konca a pokiaľ možno nepriateľovi ešte pred konečnou porážkou spôsobiť čo najväčšie problémy a straty, či už na vojakoch alebo civilistoch. Na to SS nikdy nehľadela.
Nasledovalo vylodenie sa Spojencov v Normandii. Tu sa Waffen SS nezapájala do obrany pláže, čakala o niečo hlbšie vo vnútrozemí. Medzi vojakmi prevládal asi takýto názor názor... Dobre. Necháme ich vylodiť sa a potom ich pohádžeme naspäť do vody. Avšak aj sami vojaci čoskoro zbadali, že do vody padajú skôr oni ako Spojenci a oni sú aj tí, ktorí ustupujú pred rozbehnutými Američanmi. V tejto fáze už Nemecko na rozdiel od svojich nepriateľov nemá dostatok ničoho - ľudí, zraní, vojakov, paliva. Ale SS stále sfanatizovane bojuje. A stále si nechce priznať zodpovednosť za prehry. Viní z toho wehrmacht.
No aj táto zdanlivá neporaziteľnosť v porazenej Ríši, ktorú niektorí tak zaťato reprezentovali, musela nakoniec pominúť a aj Waffen musí nakoniec precitnúť do reality vlastnej skazy tak, ako si to wehrmacht uvedomil už dávnejšie. Miestom tohto prebudenia sa stala Budapešť. Tu už wehrmacht nemal hlavné slovo, bojovali zvyšky Waffen SS. SS stratila Budapešť a spolu s ňou aj svoj sen o víťazstve.
SS napriek tomu, že už nebolo šance na víťazstvo bojovala ďalej. A bojovali skoro všetci. Vedeli, že prehrali. Vedeli, že jediné, čo môžu získať ďalším bojom, bude smrť. Ale bojovali ďalej. Prečo? Mali na to dôvod. A dobrý. Predtým jednotky SS bojovali vo viere vo víťazstvo. Za víťazstvo robili veci, za ktoré by si značná časť z nich pred súdom víťazov vyslúžila trest smrti. A oni to vedeli. Teraz už nebojovali za víťazstvo. Bojovali, lebo sa báli vzdať sa. A tak to Zbrane SS ťahali a nakoniec aj dotiahli až do úplného konca. A to bol ich základný rozdiel oproti wehrmachtu. Chceli radšej zomrieť v boji, ako na šibenici. V podstate je to aj logické.
Jednotky Waffen SS bránili dobyté územia, potom Nemecko, nakoniec Berlín a v poslednom dejstve Reichstag až do posledného muža. A vďaka tomu sa stali jednotkami symbolizujúcimi bezhraničný teror a smrť. Napriek tomu boli elitou a mali aj svoje vznešené ideály. Nebyť ich tvrdo fyzického boja a bezvýhradnej poslušnosti pri plnení holokaustu, možno by k nim bola história zhovievavejšia. Takto sa ale stali symbolom zla.
